RECENZIE
Na Slovensku dlhodobo chýba kvalitná diskusia o kultúrno etických – či hodnotových otázkach. Polarizácia spoločnosti, o ktorej sa často hovorí je aj dôsledkom veľmi plytkého verejného diškurzu a binárneho nazerania na rôzne témy. Kladú sa otázky, či sú ľudia za alebo proti migrácii, či sú za alebo proti interrupciám. Slovo liberalizmus sa stal nadávkou a akákoľvek snaha o hlbší a komplexnejší pohľad končí nálepkovaním a urážaním skôr, ako debata vôbec začne.
Matúš Ritomský dlhodobo, v rámci svojej publicistickej tvorby, takýto hlbší ponor prináša. Sleduje zahraničnú literatúru a uvádza aj náš lokálny kontext do širších celosvetových debát o povahe dnešnej spoločnosti. Táto kniha je ďalším a veľmi konzistentným príspevkom ku kvalitnej diskusii. Neprináša jasné pravdy, mnohí s ním isto môžu nesúhlasiť, ale sprevádza nás v knihe témami, ktorými žijeme všetci v našej každodennosti a o ktorých potrebujeme hovoriť viac, ako len diskusiami na sociálnych sieťach.
Autor vo svojej knihe kladie mnohé otázky, z ktorých sa mi ako najdôležitejšie javia dve. Čím v súčasnom rozdrobenom svete napĺňať naše životy a ako to robiť tak, aby nikto z nás nebol vylúčený zo spoločnosti? Jeho víziu humanistickej spoločnosti čítam ako snahu o hľadanie súdržnosti a obnovovanie dôvery v čoraz zložitejšom svete. Kniha k tejto vízii z môjho pohľadu jednoznačne prispieva.
Elena Gallo Kriglerová, sociologička
Knižne vydaný súbor Matúšových úvah predstavuje pozvánku do široko definovanej hodnotovej diskusie o liberálno-demokratickom poňatí štátu a spoločnosti. Jeho texty som čítal aj ako malú kroniku ľudsko-právnych a hodnotových sporov z obdobia 2016 – 2020, ktorých sme boli svedkami na Slovensku, ale aj vo svete. Autorom prezentovaný manifest univerzalistického humanizmu je postavený na neustálom hľadaní odpovedí a v diskusii o ťažkých témach, ale aj o potrebe včas konať. Prostredníctvom týchto úvah hľadá cestu ako sám seba, ale aj celú našu spoločnosti urobiť lepšími, tolerantnejšími, ale aj uvedomelejšími.
Upozorňuje pritom na sily, ktoré možnosti voľby alebo analytickej diskusie hatia. Nárast prejavov nacionalizmu, rasizmu a xenofóbie a náboženského fundamentalizmu predstavujú na Slovensku reálny problém. Matúšove úvahy o človečenstve sú pokusom o obranu ideí liberálnej demokracie, voči snahám rôznych autorít, politikov, ale napríklad aj vlastníkov sociálnych sietí, presadzovať vlastné záujmy a potreby. Súčasné demokratické usporiadanie však neidealizuje, kladie pred neho, tak ako na každého jednotlivca, dôležitú úlohu – potrebu neustáleho sa sebazdokonaľovania.
Miroslav Michela, historik
Kniha Na konci zostane človek mapuje roky trvajúce úsilie autora brániť hodnoty humanizmu a ukazuje kontext, v akom vznikali jeho texty. Zo sociologického hľadiska považujem za dôležité, možno najdôležitejšie, vysvetlenie nárastu odmietavého postoja k menšinám a cudzincom v uplynulom desaťročí. Knihe sa darí dobre zachytávať obrazy, ktoré vyvolávajú v spoločnosti emócie a často rozhodujú o našich postojoch.
Autor sa venuje aj kritike dogmatických a vedeckému poznaniu odporujúcich postojov. Otázkou však ostáva či ich samotným odsúdením možno dosiahnuť vytýčený cieľ a urobiť spoločnosť rozumnou a zdravšou. Dôsledkom totiž môže byť vytváranie barikád na oboch stranách, čo vedie k ďalšiemu rozkolu.
Pozitívne hodnotím, že autor humanizmus nechápe iba ako poznávanie samotného človeka, ale snaží sa ho uchopiť aj širších súvislostiach, ku ktorým patria funkčné inštitúcie, demokratické procesy, právo a spravodlivosť. V neposlednom rade oceňujem štýl písania, ktorý ma pri čítaní potešil
Zuzana Kusá, sociologička
Matúš Ritomský patrí dlhodobo medzi mojich najobľúbenejších slovenských komentátorov. V jeho riadkoch nachádzam mimoriadnu otvorenosť pre dialóg, kritické myslenie a v neposlednom rade aj súzvuk s mnohými vlastnými myšlienkami – hoci sme sa ku nim asi každý dopracovali úplne inými životnými cestami.
Po prečítaní sa knihy mi zdá, že texty sú zoradené tak, že sa postupne posúvajú od tém, ktoré sú určované predovšetkým lokálnymi spoločensko-politickými diskusiami k témam, ktoré majú globálny charakter. Pomyselným zlomom presne uprostred knihy je kapitola s textami reflektujúcimi udalosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Ako teológ a kňaz sa ešte krátko pristavím pri kapitole o viere a humanizme. Oceňujem a plne sa hlásim k autorovmu nachádzaniu strednej cesty medzi dvoma „extrémami“, ktoré podľa neho predstavuje ateistický či agnostický humanizmus a „transcendentálny“ či „integrálny“ (rozumej nábožensky motivovaný) humanizmus. Táto cesta je totiž v skutočnosti univerzalistická. Nesnaží sa z pozície moci a s nadradenosťou pozerať na iné prístupy k životu, ale vytvárať priestor, kde môže fungovať jednota v zmierenej rôznosti – ako tento fenomén výstižne pomenúvajú viaceré ekumenické dokumenty.
Aj zo svojej pozície viery zdieľam nechuť a odpor z takých podôb kresťanstva, ktoré podporujú nenávistné vášne, sú xenofóbne a rozdeľujú spoločnosť. Naopak sa hlásim k ideálom kresťanskej lásky, ktorá sa prejavuje v konkrétnej pomoci ľuďom okolo nás. Áno, je naozaj pravdou, že na Slovensku takýto postoj stále znamená, že si často ruku podám či sadnem za jeden stôl radšej so sekulárnym humanistom než s mnohými predstaviteľmi cirkví. Možno je to však dôležitý krok na spoločnej ceste.
Ak chceme nájsť jasnú niť spájajúcu humanistov, bude ňou predovšetkým úsilie tvoriť svet, v ktorom hranice a rozdiely medzi ľuďmi strácajú na dôležitosti,“ píše Ritomský. Myslím, že táto téza veľmi dobre vystihuje jeho prístup k svetu a stáva sa tak súčasťou tejto pomyselnej nite. A k takejto humanistickej vízii sveta sa veľmi rád hlásim aj ja sám.
Z jeho textov cítiť ľudskosť, „človečinu“ a úprimné nasadenie pre hľadanie pravdy. Cítim z nich ale tiež zvedavosť (či žasnutie, ako to na jednom mieste výstižne pomenoval), hlbokú úctu k vedeckému poznaniu, hľadanie prameňov informácií a overiteľných faktov. V mnohých témach vie trafiť klinec po hlavičke.
Aj preto sa teším, že som sa mohol opätovne začítať do zbierky jeho komentárov – a mozaika humanizmu je naozaj výstižný podtitul! Je pre mňa fascinujúce, ako jeho texty ani s odstupom času nestratili na svojej aktuálnosti. Pokrývajú mnohé zásadné udalosti uplynulých rokov, akými boli napríklad utečenecká kríza, kultúrno-etické otázky, fašizoidné tendencie v spoločnosti, ale aj zásadné výzvy našej generácie, akými je klimatická kríza či sociálne siete.
Nemenej zaujímavé je sledovať s odstupom času vývoj postáv, s ktorými autor neraz vstupuje do kritického dialógu – a to najmä tých zo slovenskej spoločensko-politickej scény. Ritomského texty nám opäť pripomenú Krajniakove vyhlásenie boja proti liberálnej demokracii, Ficove výroky z čias utečeneckej krízy i zhodnú líniu predsudkov voči islamu zo strany Richarda Sulíka, Borisa Kollára a Roberta Fica, ako aj cestu slovenských neonacistov do parlamentu.
Nechýba však ani spätný pohľad na udalosti posledných rokov, ktoré výrazne ovplyvnili naratív a smerovanie kresťanských cirkví na Slovensku: nešťastné „referendum o rodine“, odpor voči rodovej rovnosti a Istanbulskom dohovore, ale ani krátka epizóda zahanbujúcej kritiky „výchovy v duchu humanizmu“ zo strany KBS v oficiálnom pripomienkovaní Národného akčného plánu pre deti.
Z uvedeného by sa mohlo zdať, že Matúšovi Ritomskému ide v prvom rade o kritiku negatívnych spoločensko-politických javov, ktoré sa dostávajú do sporu s jeho humanistickým svetonázorom. Nie je to ale tak. Vo svojich textoch si všíma aj pozitívne javy a nebojí sa pochváliť kultivované vyjadrenia svojich oponentov. Usiluje sa tiež jasne a konkrétne predstaviť svoju víziu sveta a budúcnosti.
Martin Kováč, starokatolícky kňaz a teológ
Dobrá a potrebná kniha.
Je možné, keďže nádej umiera posledná, že tá ľudská sa volá umenie. Nemyslím umenie ako zábavu, alebo umenie ako exkluzívne prejavy kreativity hŕstky mimoriadne talentovaných ľudí. Myslím umenie žiť dvadsať štyri hodín denne s pocitom, že každá chvíľa je aktom tvorivosti, ktorý kultivuje, zlepšuje svet, plus vedomie, že „ja som spoluautorom“. Umenie zušľachťovať seba, vzťahy, prírodu. A myslím pritom aj na umenie politiky, biznisu, bežnej produkcie a spotreby, správania.
Dva problémy sú pritom kľúčové: Čo s nerovnosťami a nespravodlivosťou? Aj na tieto otázky sa v knihe Mozaika humanizmu snaží nájsť odpovede jej autor.
