V rámci autorských strán denníka SME som v posledných mesiacoch publikoval tri dlhšie texty, ktoré prinášajú reflexiu pandémie z rôznych uhlov pohľadu.
Prvý, pod názvom Zastavený svet priniesol krízu zmyslu vyšiel na sklonku roka 2020 a predstavoval moje osobné zhodnotenie uplynulých mesiacov. Jeho podnadpis znel: „Ako som sa počas pandémie nezbláznil“ a jedným z kľúčových postrehov bol pre mňa tento:
„Dokázať odlíšiť, čo z našej nespokojnosti, neistoty a hnevu pramenilo z konania politickej reprezentácie a čo bolo dôsledkom širšieho fenoménu pandémie, si vyžadovalo priam nadľudské úsilie.
Napriek všetkým prešľapom vlády snažil som sa svoju mieru kritiky a nespokojnosti držať na uzde. Pripomínal som si, že pandémia je výnimočná zaťažkávacia skúška pre celú spoločnosť, aj pre ľudí, ktorí sa snažia vládnuť.
V spoločnosti som vnímal neistotu, obavy aj hnev a tieto emócie sa premietali do vzrušeného slovníka, ktorý ovládol spoločenský diškurz.
Svoju úlohu som videl skôr vo vytváraní protiváhy k týmto tendenciám, v upokojovaní, nabádaní na odstup. Uvedomoval som si, že cez vrstvu silných emócií strácame schopnosť jasne myslieť a najdôležitejšie je teraz to celé nejak prežiť a zachovať si pri tom ľudskosť a dôstojnosť.“
Zastavený svet priniesol krízu zmyslu (SME 31.12.2020)
Druhým textom, ktorým som sa pokúsil s istým odstupom hodnotiť rok pandémie na Slovensku bol komentár Spojil nás až hnev a nedôvera k vlastnému premiérovi. Popisujem v ňom deliace čiary, ktoré priniesla pandémia ako aj vplyv polarizujúceho premiéra na celú spoločnosť:
„Americká psychologička Deborah C. Stewart napísala, že polarizujúci politik nešíri hnev iba medzi svojimi priaznivcami, ale aj medzi svojimi odporcami, ktorí sa nedokážu brániť pocitu zhnusenia z jeho pôsobenia.
Práve toto zhnusenie predstavuje podľa Deborah C. Stewartovej akúsi „rieku škaredosti“, ktorá oddeľuje ľudí od seba navzájom a stáva sa dôvodom, prečo ostávame izolovaní a ľahko manipulovateľní.
Polarizácia otrávila takmer všetko, málokto dokázal odolávať, začali sme zrkadliť svojho vládcu, na politický konflikt sme odpovedali prehlbovaním konfliktu, na vyhrotené emócie sme odpovedali vyhrotenou emóciou, na ponižovanie v politike sme odpovedali ponižovaním našich blížnych na sociálnych sieťach.
Nebol to iba Matovič a jeho statusy, ale boli to aj naše vlastné diskusie, ktoré prestali byť výmenou názorov a snahou o pochopenie druhého a neraz sa zmenili iba na štekanie.
Ostalo málo takých, ktorí si dokázali udržať odstup, od mocných, ale aj od nálad davu a prejavov spoločenskej psychózy. Po roku pandémie už nesnívame sny o príležitostiach, ktoré prináša kríza, už iba chceme, aby sa to čím skôr skončilo.“
Spojil nás až hnev a nedôvera k vlastnému premiérovi (SME 8.3.2021)
V treťom autorskom texte s názvom Darovali by ste svoju vakcínu lekárovi v Afrike? som sa snažil upozorniť na globálnu nespravodlivosť, ktorá panuje v dostupnosti vakcín a na etické dilemy, ktoré súčasná situácia prináša:
„Ak nepatríme k ohrozeným skupinám alebo nepracujeme v prvej línii, mali by sme si zmeniť rámčeky na sociálnych sieťach z „Dám sa očkovať“ na „Dám sa očkovať, až keď bude dosť vakcín pre všetkých najohrozenejších na planéte“?
Voľba dať si pichnúť vakcínu nie je iba individuálne rozhodnutie, má aj svoje celospoločenské dôsledky. Na Slovensku sa snažíme čo najskôr zaočkovať dostatočnú časť populácie, aby sme získali kolektívnu imunitu a mohli začať žiť plnohodnotné životy. Nemali by sme však pri tom zabúdať, že ľudia žijú aj za našimi hranicami.
Iba ak dokážeme vyvážiť naše vlastné záujmy so záujmami celej ľudskej rodiny, nebude nám hroziť to čo ľuďom z mesta Omelas, ktorí sa nakoniec nedokázali radovať z vlastnej slobody a prosperity vykúpenej utrpením druhého človeka.„
Darovali by ste svoju vakcínu lekárovi v Afrike? (SME 5.2.2021)
